petruska12

Keď som šla do Prahy s kamarátom Petrom, vedela som, že nám pečené

holuby nebudú padať do huby, ale že tu je taká bieda, tak s tým som nerátala.

Všade bolo plno Ukrajincov, ktorí makali za smiešne peniaze a ti, co to

nechceli, mali s robotou problém.

Prácu sme si začali hľadať už doma na Slovensku. Niečo sme mali vybavené,

tak som sa nebála. Povedali sme si, že budeme robiť hocičo, len aby sme

vypadli zo Slovenska, z východu, kde nás to už nebavilo.

Už cesta do Prahy stala na hovno. Len čo sme sadli do vlaku v Košiciach, mala

som pocit, že sa dačo stane. A už v Margecanoch hlásili, že budeme mať

meškanie, lebo v Poprade nejaký debilko v depe pustil na jednu koľaj dva

vlaky. Podrobnosti mi zisťovala mama, ktorá mala na železnici nejaké

kontakty. Do Prahy sme došli s 5 hodinovým meškaním, 4 krát sme

prestupovali, raz sme skoro nestihli, lebo Peter nevládal vliecť moje kufre a

svoje tašky a tiež svoj kufor. Prosila som takých chalanov, aby mi pomohli, ale

kukali na mňa ako na kravu.

­Veď máš frajera pri sebe, tak nech ti on pomáha.

­Hej, veď hej mám, ale má len dve ruky a my mame 4 kufre a 3 tašky.

Nakoniec mi vzali kufre, hodili ich do vlaku a šli preč. Keď som ich prosila,

aby mi ich dali do kupé, ťukli si na čelo a šli preč. O bývaní teraz písať

nebudem, to je kapitola sama o sebe, prejdem rovno k prvému pracovnému

pohovoru, ktorý fakt stál za to.

To už šiel s nami aj Dano, Petrov kamarát. Do Prahy prišiel pár dní pred nami.

Nesedel mi, ale aj tak nám bolo celkom veselo.

Mali sme adresu, kde bol ten pohovor, ale v Prahe sme boli všetci iba raz a tak

to aj vyzeralo. Ja si hovno pamätám, Peter tiež nič, takže tak to aj vyzeralo.

Mali sme isť na nejakú Vodičkovú či čo, dnes viem, že to je blízko Václaváku,

vtedy som však ani šajnu nemala. Tak Peter každú chvíľu stál a na laptope

hľadal na mape, kde sme a kde máme ísť. Väčšinou položil laptop na smetný

kôš, a hľadal wifinu. Našiel, našiel mapu, a šlo sa ďalej. A keď sme blúdili, zas

polozil notebook na najbližší smetiak a hľadal trasu, aby sme sa na adresu

dostali. V tomto bol Peter šikovný. Stáli sme pri smradľavých košoch asi osem

krát.

Na pohovor sme dorazili s predstihom. A šou sa mohla začať, samozrejme v

mojom podaní. Proste sme vypisovali nejaký dotazník a v tom sa mi grglo. Nie

veľmi nahlas, ale nie zas tak potichu, aby to nepočulo asi 20 ľudí v miestnosti.

Dano sa začal rehotať ako sprostý, po ňom všetci a aj Peter. Petra. A potom aj

ja. No čo, stalo sa. Ale fakt, nemôžem za to, mne sa toto nestáva. Ja toto!

skoro nikdy negrgám a teraz

­To od hladu­ povedala som na vysvetlenie, ale všetci sa smiali ďalej. Ale fakt

som takmer dva dni nejedla, žalúdok som mala od stresu podráždený, tak sa

niet čo čudovať, ale vysvetľujte to hlúpym Čechom. A pritom, keby ste videli,

ako strašne boli niektorí oblečení. Špinaví normálne boli, pokyckané tričká,

mikiny… fakt sme len zírali. My traja Slováci sme boli fakt oháknutí najlepšie,

nakoniec, sama nám to povedala aj tá pani, čo s nami robila prijímací pohovor.

Kým prišla, ešte celú situáciu zabil Peter keď sa ma opýtal:

­Počúvaj moja, to aký to ja mám trestný registrík? Veď ja asi nemám žiadny.

­Špinavý – odpovedala som a zas sa všetci začali rehotať.

V tom do sály vošla nejaká celkom pekná Češka a vyzbierala naše dotazníky.

Všetkých poslala preč.

­Vy traja ostaňte ­ povedala a začala čítať tie bludy, čo sme tam popísali.

/koniec 1. časti/