Keď som šla do Prahy s kamarátom Petrom, vedela som, že nám pečené
holuby nebudú padať do huby, ale že tu je taká bieda, tak s tým som nerátala.
Všade bolo plno Ukrajincov, ktorí makali za smiešne peniaze a ti, co to
nechceli, mali s robotou problém.
Prácu sme si začali hľadať už doma na Slovensku. Niečo sme mali vybavené,
tak som sa nebála. Povedali sme si, že budeme robiť hocičo, len aby sme
vypadli zo Slovenska, z východu, kde nás to už nebavilo.
Už cesta do Prahy stala na hovno. Len čo sme sadli do vlaku v Košiciach, mala
som pocit, že sa dačo stane. A už v Margecanoch hlásili, že budeme mať
meškanie, lebo v Poprade nejaký debilko v depe pustil na jednu koľaj dva
vlaky. Podrobnosti mi zisťovala mama, ktorá mala na železnici nejaké
kontakty. Do Prahy sme došli s 5 hodinovým meškaním, 4 krát sme
prestupovali, raz sme skoro nestihli, lebo Peter nevládal vliecť moje kufre a
svoje tašky a tiež svoj kufor. Prosila som takých chalanov, aby mi pomohli, ale
kukali na mňa ako na kravu.
Veď máš frajera pri sebe, tak nech ti on pomáha.
Hej, veď hej mám, ale má len dve ruky a my mame 4 kufre a 3 tašky.
Nakoniec mi vzali kufre, hodili ich do vlaku a šli preč. Keď som ich prosila,
aby mi ich dali do kupé, ťukli si na čelo a šli preč. O bývaní teraz písať
nebudem, to je kapitola sama o sebe, prejdem rovno k prvému pracovnému
pohovoru, ktorý fakt stál za to.
To už šiel s nami aj Dano, Petrov kamarát. Do Prahy prišiel pár dní pred nami.
Nesedel mi, ale aj tak nám bolo celkom veselo.
Mali sme adresu, kde bol ten pohovor, ale v Prahe sme boli všetci iba raz a tak
to aj vyzeralo. Ja si hovno pamätám, Peter tiež nič, takže tak to aj vyzeralo.
Mali sme isť na nejakú Vodičkovú či čo, dnes viem, že to je blízko Václaváku,
vtedy som však ani šajnu nemala. Tak Peter každú chvíľu stál a na laptope
hľadal na mape, kde sme a kde máme ísť. Väčšinou položil laptop na smetný
kôš, a hľadal wifinu. Našiel, našiel mapu, a šlo sa ďalej. A keď sme blúdili, zas
polozil notebook na najbližší smetiak a hľadal trasu, aby sme sa na adresu
dostali. V tomto bol Peter šikovný. Stáli sme pri smradľavých košoch asi osem
krát.
Na pohovor sme dorazili s predstihom. A šou sa mohla začať, samozrejme v
mojom podaní. Proste sme vypisovali nejaký dotazník a v tom sa mi grglo. Nie
veľmi nahlas, ale nie zas tak potichu, aby to nepočulo asi 20 ľudí v miestnosti.
Dano sa začal rehotať ako sprostý, po ňom všetci a aj Peter. Petra. A potom aj
ja. No čo, stalo sa. Ale fakt, nemôžem za to, mne sa toto nestáva. Ja toto!
skoro nikdy negrgám a teraz
To od hladu povedala som na vysvetlenie, ale všetci sa smiali ďalej. Ale fakt
som takmer dva dni nejedla, žalúdok som mala od stresu podráždený, tak sa
niet čo čudovať, ale vysvetľujte to hlúpym Čechom. A pritom, keby ste videli,
ako strašne boli niektorí oblečení. Špinaví normálne boli, pokyckané tričká,
mikiny… fakt sme len zírali. My traja Slováci sme boli fakt oháknutí najlepšie,
nakoniec, sama nám to povedala aj tá pani, čo s nami robila prijímací pohovor.
Kým prišla, ešte celú situáciu zabil Peter keď sa ma opýtal:
Počúvaj moja, to aký to ja mám trestný registrík? Veď ja asi nemám žiadny.
Špinavý – odpovedala som a zas sa všetci začali rehotať.
V tom do sály vošla nejaká celkom pekná Češka a vyzbierala naše dotazníky.
Všetkých poslala preč.
Vy traja ostaňte povedala a začala čítať tie bludy, čo sme tam popísali.
/koniec 1. časti/
Celá debata | RSS tejto debaty